Bazilika sv. Pavla za hradbami

Druhú najväčšiu baziliku v Ríme rozhodne treba vidieť. Bohato zdobený pozlátený kazetový strop jednoducho vyráža dych. Pohodlne sa ku nej dopravíte metrom B. Na zastávke Basilica San Paolo vystúpite a stačí už len prejsť cez cestu. Smädným návštevníkom dobre poslúži napájadlo, ktoré je umiestnené na bočnej strane budovy – konkrétne kláštora sv. Pavla za hradbami.

Napriek monumentálnym rozmerom je interiérové vybavenie skromné. Kolosálne rozmery ohromia už na prvý pohľad, no zjavná je absencia bohatšej interiérovej výzdoby. Vzhľad vnútornej časti chrámu je výsledkom rekonštrukčných prác z 19. storočia, rovnako ako celá dnešná bazilika. Po požiari v roku 1823 bolo v hlavnej lodi postavených 80 žulových stĺpov a zničený strop bol nahradený kazetovým, bohato zlateným štukovým stropom doplneným kolekciou pápežských erbov. Medziokenné priestory po stranách vypĺňajú fresky z rokov 1857-1860, ktoré znázorňujú scény z misionárskych ciest apoštola Pavla. Pod freskami, po celom vnútornom priestore, je vlys vytvorený mozaikovou technikou. Jeho už 265 medailónov znázorňuje portréty všetkých pápežov. Vlys nahrádza maľovanú galériu pápežských portrétov, ktorá tu bola od antiky až do 19. storočia, kedy ju zničil požiar.

Významnou historickou pamiatkou je mozaika na triumfálnom oblúku, ktorá sa z väčšej časti dochovala z pôvodnej stavby. Pochádza z 5. storočia a podľa nápisu na oblúku vznikla za pontifikátu Leva I. na náklady cisárovnej Gally Placidie. Mozaika reprodukuje udalosti popísané v Jánovej Apokalypse. Napravo a naľavo od oblúka sú vyobrazení sv. Peter a sv. Pavol, ktorý ukazuje dole, pravdepodobne k svojmu hrobu.

Na transepte, na mieste križovania sa s hlavnou loďou, stojí monumentálny pápežský oltár z roku 1600, vytvorený na objednávku pápeža Klementa VIII. Oltár postavený nad hrobom sv. Pavla v gotickom štýle tvoria štyri porfýrové stĺpy nesúce cibórium, dielo Afnolfa di Cambio z roku 1285, zachované z pôvodnej baziliky.

Z dielne benátskych umelcov, z 13. storočia, pochádza mozaika v apside vytvorená podľa byzantskej predlohy, ktorá akoby zázrakom unikla veľkému požiaru. V jej centre je žehnajúci Kristus obklopený postavami svätých Lukáša, Pavla, Petra a Ondreja. Pri Kristovej pravej nohe je portrét pápeža Honoria III., objednávateľa mozaiky.

História

Táto pápežská bazilika postavená v neoklasicistickom slohu bola postavená v 4. storočí. Umiestnená je na mieste pravdepodobného hrobu apoštola Pavla a svojho času bola väčšou ako Bazilika sv. Petra. Vo svojej pôvodnej podobe sa dochovala až do roku 1823, kedy bola zničená požiarom. Baziliku však postavili znovu so snahou držať sa jej pôvodnej podoby.

Predpokladá sa, že predchodcom baziliky bol malý kostolík založený rímskym cisárom Konštantínom I. nad miestom, kde bol asi dva kilometre od mestských hradieb pochovaný apoštol Pavol. Pravdepodobnejšie však je, že táto, veľkosťou skôr kaplnka, vznikla až za vlády Konštantínových synov Konštantína II. a Konstantia II. v 30. rokoch 4. storočia.

Stavbu baziliky zahájil v roku 386 Theodosius I. Podľa nápisu na triumfálnom oblúku bola vysvätená roku 390 pápežom Siriciom a dokončená v roku 395 za cisára Honoria. V tomto období bazilika dosiahla rozmerov väčších aké má svätopeterská bazilika. O prvú významnú obnovu sa zaslúžil pápež Lev I. Veľký a pravdepodobne išlo o opravy po požiari alebo zemetrasení. Viac ako stavebné práce bola prínosom realizácia interiérovej výzdoby. Až do požiaru v 19. storočí sa zachoval rozsiahly mozaikový cyklus: triumfálny oblúk zdobil výjav adorácie apokalyptických starcov so symbolmi štyroch evanjelistov, po stranách hlavnej lode vznikol typologický cyklus s výjavmi zo Starého a Nového zákona. Za pápeža Leva I. vznikol aj slávny cyklus medailónov s portrétmi pápežov – od sv. Petra až po Inocenta I. Po nasledujúce storočie boli na bazilike robené prevažne zásahy slúžiace na jej zachovanie a opravu.

Keďže bazilika leží mimo aureliánskych hradieb, nevyhla sa poškodeniu počas saracénskych vpádov v 9. storočí. Pápež Ján VIII. potom preto baziliku, kláštor a domy vidiečanov opevnil a vytvoril tak mesto zvané Giovannipoli, ktoré existovalo až do roku 1348, kedy ho definitívne z mapy vymazalo zemetrasenie. Ďalšia významná pohroma postihla hneď v roku 1349, kedy zemetrasenie zničilo zvonicu a časť portika. Škody nechal opraviť pápež Klement VI.

V roku 1653 navrhol Francesco Borromini projekt celkovej rekonštrukcie kostola. Pre nedostatok peňazí bola v tom období za pápeža Klementa X. iba vymenená strecha.

Na konci svätého roku 1700 oblasť zaplavil Tiber a baziliku nebolo možné navštevovať.

Najčernejším dňom baziliky sa stal 15. júl 1823, kedy následkom obrovského požiaru bola takmer celá zničená. Požiaru padol za obeť úplne celý strop a zo stavby zostali iba ruiny obvodových múrov.

Pápež Lev XII. sa (1823-1829) rozhodol, že namiesto vybudovania kostola v modernejšom slohu obnoví baziliku v pôvodnej podobe. Na jej znovuvybudovanie prispelo viacero krajín, napr. egyptský vicekráľ venoval alabastrové stĺpy , ruský cár Mikuláš I. drahocenné malacity a lazurity. Architektom obnovy bol Giuseppe Valadier, ale jeho plán radikálnych zmien bol po viacerých výtkach zamietnutý a v novembri 1825 bol z tejto funkcie odvolaný. Prvým architektom, ktorý práce na stavbe novej baziliky riadil bol Pasquale Belli. Práce sa začali v roku 1826. Veľkú pozornosť obnove chrámu venovali aj nasledujúci pápeži – Pius VIII. a Gregor XVI, ktorý bol zvoený práve v čase, kedy boli postavené prvé z osemdesiatich stĺpov v lodi. V roku 1833 však Pasquale Belli zomrel a novým hlavným architektom sa stal Luigi Poletti.

Hlavný oltár bol znovu vysvätený pápežom Gregorom XVI. 5. októbra 1840. Celá bazilika bola vysvätená až o ďalších štrnásť rokov, 10. decembra 1854 pápežom Piom IX. O tri roky sa začalo s obnovou vnútornej výzdoby; vtedy vznikla dnešná séria pápežských portrétov. Kolonáda s portikom je však omnoho mladšieho dáta – dokončená bola až v roku 1928 podľa plánov Guglielma Calderiniho. Táto časť výstavby zavŕšila obnovu baziliky trvajúcu viac ako jedno storočie a ktorá bazilike prinavrátila jej niekdajšiu krásu.

Hrob svätého Pavla

V súvislosti s prestavbou kostola sa kronika benediktínskeho opátstva pripojeného ku kláštoru zmieňuje nález veľkého mramorového sarkofágu s dvomi doskami na vrchu. Na doskách bol nápis „Paulo Apostolo Mart(yri)“, teda Pavlovi apoštolovi a mučeníkovi.  6. decembra 2006 vatikánski archeológovia oznámili, že pod oltárom našli sarkofág obsahujúci telesné pozostatky apoštola. Tlačová konferencia 11. decembra 2006 poskytla ďalšie detaily o vykopávkach, ktoré trvali od roku 2002 a boli zahájené potom, keď počas jubilejného roku 2000 prejavovali pútnici prúdiaci do baziliky sklamanie, že nie je možné apoštolov hrob navštíviť alebo sa ho dotknúť. Rozhodnutie o tom, či bude preskúmaný vnútrajšok sarkofágu, či obsahuje ľudské ostatky, ešte nepadlo. Sarkofág ešte ani nebol vytiahnutý zo svojho miesta, preto je zatiaľ vidieť len jedna z jeho kratších strán.

Bezprostredne na západ od sarkofágu bola odkrytá zatočená rada tehál naznačujúca obrys apsidy konštantinovskej baziliky. Ukazuje, že pôvodná bazilika mala vstup na východe, ako bazilika sv. Petra vo Vatikáne. Východne od väčšej baziliky z roku 386, ktorá pôvodnú stavbu nahradila viedla Via Ostiense (cesta do Ostie), preto nová bazilika diametrálne zmenila orientáciu a bola rozšírená smerom na západ, k rieke Tiber.

Zaujímavosť

Traduje sa, že zničenie baziliky v roku 1823 pri požiari zámerne zatajili vtedajšiemu pápežovi Piovi VII., ktorý bol v tom čase už starý a chorý. Urobili tak v obave, aby sa jeho stav ešte nezhoršil. O mesiac nato Pius VII. zomrel.

Môj Rím 2012